Choď na obsah Choď na menu
 


Duch hudby

17. 10. 2015

Duch hudby

     „Ako sa vraví „Športu zdar“, a duševnému športu tiež ...“

     „Ako to myslíš?“

     „Duševné zdravie je tiež dôležité. Veď  vďaka duševnej disciplíne tvoria géniovia svoje diela, ktoré pretrvávajú celé veky ...“

     „Čo tým chceš naznačiť?“ ... nechápal som.

     „Mal by si cvičiť aj psychiku – také psychické posilňovanie.“

     „Viem, čosi mi to hovorí ...“

     „Čosi?“

     „Mhm? ...“

     „Každé nadanie si pýta denné cvičenie. Aj keď chce niekto hrať na husle, musí len cvičiť a učiť sa nové skladby a piesne. Inak nedosiahne majstrovstva.“

     „Viem ...“

     „Aj Ty nie si výnimka, každý má na niečo talent, a mal by ho cvičiť. Keď človek, ako taký, nič nerobí, stráca na schopnostiach. Výnimka je akurát oddych a relaxovanie, po práci, či cvičení. Ak sa ktosi venuje posilňovaniu, musí aj oddychovať, inak sa presilí a telo vypovie službu a bude chorľavieť, alebo sa skolabuje aj psychicky. A keď niekto cvičí z rozumom a rozvahou, iba nejaký čas denne, a nepreháňa to, prináša to ovocie ...“

     „Chápem to, ... viem asi kam mieriš ...“

     „A ako to chápeš?“

     „Aj ja by som mal cvičiť na husliach, ale mám strach z rodičov. Že mi budú vyčítať, a trápiť ma. Preto hrám – cvičím len ak nie sú doma.“

     „Prekonaj sám seba ... talent máš ... trocha tomu rozumieš, pousiluj sa. Pripravuj pomaly rodičov na zvuk huslí ...“

     „Mojim rodičom sa nepáči, že hrám falošne a zle. Chcú, aby som na ne hral od začiatku super extra, ako Paganini. Ale som len v začiatkoch, a Oni ... nemám sily Ich presviedčať o niečom, nemám dosť psychických síl a odvahy. Som zbabelec ... nemám na to ...“

     „Takto nebudeš nikdy ani priemerným huslistom, čo Ty na to?“

     „Môj strach z rodičov je väčší než môj talent na husle. Neviem, prečo sa Ich bojím ...“

     „Uvažuj, sústreď sa a premýšľaj ... chceš hrať na husle?“

     „Áno ...“

     „Tak prečo váhaš? Tak trocha poznám Tvojich rodičov, a mohli by to zniesť, len Ich musíš trocha na to pripravovať a nasmerovať. Aj Profesionálny huslisti, začínali niektorý nepochopením. Až dosiahli úspech a prekonali strach. Slabosť nie je v strachu, a odhodlanie sa dá pestovať, pomaly sa na to pripravovať. Chce to sa sústrediť a upokojiť a pomaly sa hrať z husličkami. Vidieť ich dušu, pestovať v nich zvuk, tóny, noty. Skladať ich jednu za druhou, a hrať aby sa to páčilo, aby to malo svoj šmrnc, tóny aby mali farbu, ... nádhernú melódiu, ktorá chytí za srdce. Pochopiť dušu huslí, nájsť tie najkrajšie melódie duše aj človeka i huslí. Pochopiť, prečo sú vlastne husle stvorené, aký majú význam. Určiť husliam ich osud, cestu, životné poslanie toho stromu, z ktorého boli vyrobené. Aby ten strom – jeho život, nebol zobraný mu len tak z rozmaru. Aby duch tých huslí hral, spieval krásno a duchovnú krásu Boha, ktorý stvoril vše čo človek z námahou dosiahol. Vidieť v husliach noty, tóny, melódie, zvuk, ktorý iného očarí, povznesie a zabudne na svoje denné problémy a starosti. Hrať piesne, pri ktorých sa človek upokojí, oddýchne si, zrelaxuje a pripraví na ďalší deň  plných problémov – aby ho hudba vyliečila, keď už nemá možnosť cez tie problémy iné východisko ...“

     „To je pekné, ale čo ja?“

     „Talentom od Krišnu sa nepohŕda. Ak ho raz máš, cvič ho. Usiluj sa denne ho cvičiť a venovať cvičenie a piesne pre Boha, ktorý je prítomný aj v ušiach ľudí, čo Ťa počúvajú. Odmeň ľudí svojou hudbou, verne kopíruj diela slávnych a veľkých skladateľov. Oni viedli svoje brká ku krásnym melódiám, skladbám, ktoré sa už dlhé desaťročia až storočia stále hrajú. A stále sa počúvajú. Tlieskajú im za to. Kupujú ich CD nosiče, ktoré sú výsledkom driny a potu hudobníkom, a inžinierom, vďaka ktorým sa zvuky dostali cez hudobnú aparatúru na CD nosič, až do Hi-Fi sústav a rádií. Denne ich rôzne končiny Zeme počúvajú, pracujú pri tom, a skláňajú svoje poklady druhým. Tak isto, ako skladatelia a hudobníci počúvajúcim. Ktorý čakajú kvalitu a niečo na upokojenie ich duše. Čakajú na polichotenie, na tichú múdrosť hudby, čo ich pohladí na duši. Na krásu v notách.“

     „Mám ešte ďaleko k tomu ...“

     „Áno, ale naučil si sa už niečo, a to Ti ide ...“

     „Tak nádherne Si to povedal ..., až banujem, že niesom hudobník od kolísky.“

     „Človek sa učí celý život, a nejakých zopár rokov, až si sa rozhodol chytiť husle do ruky a niečo s nimi robiť – nikdy nie je neskoro. Človek má na sebe pracovať, aj keby mal žiť posledný deň svojho života. Ak ktosi umiera, a prepásne príležitosť niekomu pomôcť, aspoň ho potešiť hrou na husle a pritúliť sa k milovanej osobe potom ... Nie je nad krásny pocit, urobenia radosti inému? Ak nemáš tento dar, tak ani nevieš, čo je Láska, a nedokážeš vidieť Svet vo farbách, ktorý nedokážu slová ani popísať, ale husle a hudba, ak je poctivá a hraná s citom potešiť počúvajúceho – obohatiť ho, aby spoznal aj iné, len ako je násilie a krutosť tohto Sveta. Kde sú vraždy a krádeže na dennom poriadku ... dosiahneš to?“

     „Neviem, asi nie ...“

     „Tak sa zamysli, koľko toho už vieš na husliach?“

     „Veľa ... ale stále mojej hre čosi chýba – dokonalosť.“

     „Tak, a pre Teba čo to znamená? Vieš sa potešiť hre na husliach. Máš hudobný sluch, počuješ a vnímaš ich vibrácie pri hre na nich ... počuješ ich a vnímaš ich aj šiestym zmyslom – vidíš ich duchovno v nich. A toto počuje aj iný. Necíti síce ich chvenie pri Tvojej hre, nemajú až taký dokonalý – hudobný sluch ako Ti. Ale počujú jednotlivé tóny, melódie, skladby. Ktoré hráš. Aj keď to zatiaľ nie je dokonalé, raz to príde. Dosiahneš to, čo teraz nemáš ... chce to len cvik a cvik a znovu cvik ... a nejaké hundranie a osočovanie Tvojich rodičov ... sa dá nejako, len treba skúsiť o kontakt. Spýtaj sa, čo Im vadí na tej hre a prečo? Buď tak trocha psychológom svojim rodičom. Veľa vecí sa dá dosiahnuť aj porozumením, otvorením si kariet navzájom. Oni povedia svoje a Ty svoje. Povedz Im: „Budem hrať vtedy a vtedy, nebudem to celý deň. Nebudem hrať v noci, či keď budete rozčúlený. Budem sa snažiť sa sám zdokonaľovať sa. Aby Ste nemuseli vždy utiecť z domu, aby som mohol aj Vás obohatiť a hrať pre Vás. Podarovať Vám nejakú pieseň, len tak, pre radosť. Aby Ste raz keď budem koncertovať: Toto je Náš syn, ktorý čosi dokáže ... JE TO NÁŠ SYN, NA KTORÉHO SME UŽ HRDÝ, KTORÝ ČOSI VIE. Verím Ti, že to dokážeš, len maj odvahu. Aj Veľký ľudia z minulosti mali strach, než sa presadili v tom, čo mali urobiť pre iných. Tak sa pripravovali a posilňovali psychicky, až to raz prerazili a potom pokračovali. Tiež buď ako Oni. Niektorý to dokázali, iný nie. A Ty ako dopadneš?“

     „Múdre slová, ... chce to len kontakt a porozumenie ... chápem ... na to vlastne človek má svoju inteligenciu, aby sa vedel dohodnúť ... všetko je vlastne na dohode a tolerancii ... . Niekedy to skúsim, je to dobrá rada. Milo sa prihovoriť rodičom, nič násilné ... počkať, keď bude vhodná chvíľa, keď budú mať na to čas a aj vhodnú náladu. Tá psychológia je dobrá vec – či učenie, poznanie ľudskej duše. Je to tak krásne Vami povedané. Až banujem, že som to neurobil už hneď, ako som dostal husle do ruky. Už vtedy som mal byť otvorený a poprosiť rodičov, o trpezlivosť a povedať, nech ma nechajú cvičiť, veď nik nevie hrať na husle ak ich má prvý raz v rukách. Aj Im poviem, že sa chcem a budem lepšiť. A to stále, až dosiahnem ako tak nejakú dokonalosť, ktorá vo mne drieme. Musím ju prebudiť, už kvôli sebe. Chcem z nich dostať čo najviac, aby zneli do Sveta, do uší tých ľudí, čo nevedia odtrhnúť svoju pozornosť od práce, ktorá ich ubíja a ničí. Aby sa vedeli pri práci odtrhnúť, a povedať si aspoň pre seba: „Predsa je čosi na tejto planéte pekné, a že je to venované Nám, ... to je pekné ... Už aby tá práca aspoň pre dnes skončila.“

     „Uťahaný človek si po námahe aj oddýchne pri peknej hudbe. Tak čo Im zahráš?“