Upíry
Upíri
Neviditeľnosť upírov
Schopnosť upírov, neviditeľnosť v zrkadle umožňuje choroba pod názvom Porfýria. Ide o dedičnú chorobu, ktorá bráni produkcii proteínu, ktorý zabezpečuje viazanie chemickej látky zvanej porfýrínový prstenec na železo, v hemoglobíne krvi (porucha látkovej premeny). Tento hemoglobín nie je efektívne využívaný a krv nie je dostatočne okysličovaná. Porfyrínové prstence potom nedokážu plniť svoju funkciu a ukladajú sa do podkožného tuku. Táto chemická látka je fotosenzitívna a na slnečnom svetle môže vylučovať elektróny, ktoré poškodzujú pokožku a spôsobujú nepríjemné pľuzgiere. Neviditeľnosť upírov v zrkadle spôsobuje neschopný porfyrínový prstenec, ktorý vylučuje okrem elektrónov ešte i čosi iné. Možno ide o niečo podobné, ako je fotoelektrický jav. Ak sa toto rozpracuje, príde sa na to, že týmto spôsobom sa dá človek zneviditeľniť i úplne, nie len v zrkadle. Táto schopnosť by sa mala dať i do DNA, ako príkaz na ľubovoľné menenie sa z viditeľnosti na neviditeľnosť a naopak. V DNA ide o nevyužívanú schopnosť, ktorá sa dá v DNA „naprogramovať“ k ľubovoľnému využívaniu.
Zdroj – PLUS 7 dní; číslo 35; 26 august 2005
V našich zemepisných šírkach sa upíri šírili v 10. storočí. Zastavovali vtedy upírov tak, že ich obrátili na brucho v truhlách. Ležali tak, aby nevideli východ slnka, zväzovali im ruky za chrbtom, ale aj nohy. Oddeľovali hlavy a nohy od tela.
V Čechách rozpoznali dva stupne protivampírskeho zásahu. Prvý bol nezvyčajnou polohou mŕtvol v hroboch. Druhý bol - po pochovaní niekoľko mesiacov odtrhli hlavu, nohy a ruky. Ale už počas života sa dá rozpoznať upír. Kôl sa nie vždy zabodne do srdca vampíra v hrobe, ale môže ležať medzi pažou a telom. V 11. storočí pálili lebky upírom v hroboch. V 9. storočí ich zasypávali kameňmi. Vampíra pribíjali klincom o dosku cez brucho. Upíri ubližujú i inak, nie len cicať krv. Ohrozuje životy a majetok. Dieťa, čo sa narodilo zo zubom, bolo považované za upíra. Alebo ľudia zo zrasteným obočím, či iné pigmentové anomálie. K poverám mohli prispieť i duševné poruchy. Ale ľudia sa báli i takýchto, ktorých telo dlhší čas po smrti sa nerozložilo badateľne. V íle sa telo konzervuje, v hline a piesku je prístup vzduchu väčší, preto je tam proces rozkladu rýchlejší. Z mladšej doby kamennej 6 000 – 5 000 rokov p. n. l. sa našli hroby z protivampírskymi opatreniami. Rómovia dávali do upírich hrobov noviny, aby ich čítali. No keďže rómovia nevedia čítať, nikdy ich neprečíta a zostane v hrobe. Do hrobu dávali i bylinky, či zrniečka maku, ktorých zbieranie má mŕtveho udržať v hrobe v zemi.
Viera v upírov sa vyskytovala už v dobe kamennej, a v niektorých etník sa vyskytuje dodnes.
„Upírom“ po porážke, či po bezvedomí
Od doby kamennej až po túto dobu – vek, je upír asi človek, ktorý mal mozgovú príhodu, či niečo, čo spôsobilo bezvedomie, či klinickú smrť. Čo vtedy považovali za smrť. Toto sa vyskytovalo v minulosti, kedy nebolo rozšírené lekárstvo, a bezvedomie, či klinickú smrť považovali za smrť. Ľudí v bezvedomí pochovali. Keď sa prebrali, chodili – vychádzali z hrobov. No v hroboch nemali prísun vzduchu a preto sa viac, či menej mozog poškodil, a preto sa po vstaní z hrobu choval neprirodzene. Ak mal človek po porážke, pochovali ho, a vstal z hrobu a mal problémy z chodením, či celkovo s pohybom, a z rečou, čo mohlo spôsobiť dojem strašidelnosti. V skutočnosti sa chceli vyjadriť a mali hlad a smäd, po dlhých hodinách v hrobe. Keď sa človek v hrobe dlho nerozkladal, možno šlo o bezvedomie, kedy si telo zachováva svoju podobu, ale postupne slabne. Čo si mohli vtedajší lekárstvom nevzdelaný ľudia pomýliť z vampírom. Keďže sú ľudia i dnes nevzdelaní, verí sa vo vampírizmus, ale ... .
Po porážke a v bezvedomí pochovali človeka. Po otvorení hrobu nezistili rozklad, bo bol v bezvedomí. Preto mohol po vrazení dreveného klina do srdca „mŕtvi“slabo či viacej reagovať.
To, že upír desí svojich príbuzných, či známych v snoch, či valí na nich kliatbu, sa dá vysvetliť i takto:
Človeka v bezvedomí pochovajú do hrobu. Ale keďže nie je mŕtvi, duša – vedomie pretrváva v, či okolo tela.
Ak je v tele, používa jasnovidectvo na svoju záchranu – chce byť zdravý, a volá svojich blízkych. Čo jeho blížny pochopia ako strašenie, ubližovanie a podobne.
Ak je mimo tela, ak vystúpi z tela – možno i klinická smrť, duša – vedomie zháňa, a chce pomoc od blížnych, a preto sa zjavuje ako duch pred ľuďmi – zjavenie. Pýta vyliečenie, alebo smrť, podľa toho, ako si vedomie uvedomuje svoju situáciu a jej vážnosť. Ľudia si to inak vysvetľujú a sami sebe privádzajú autosugesciou posadnutosti a energetické anomálie, čo poškodzuje ich zdravie. V skutočnosti nestraší, ale pýta pomoc človek v bezvedomí jasnovidectvom, či ako zjavenie, po vystúpení z tela. Privádza smrť dobytku svojej rodiny tak, že sa ako zjavenie zhovára z dobytkom, ktorý reaguje divno. Ako keď pes či mačka vidí ducha.
Ale niekedy môže spolu po vystúpení z tela prinášať spolu s prosbou o vyliečenie či smrť i rôzne posolstvá v podobe rozsudku, či rozhodnutia iných vyšších síl svetov.